manga_preview
Tlumočení B18

Láska, viera, túžba a sny... 2

Láska, viera, túžba a sny....jpg

Zobudil som sa zavčas rána. Konečne som si odpočinul, konečne som sa vyspal. Otvoril som oči a zahľadel sa pred seba. Slnko už začínalo vychádzať a tak som sa rozhodol, že si dám sprchu.
Večer som na ňu úplne zabudol, taký som bol unavený. Keď som vstal z postele, všimol som si, že mám na sebe kage rúcho. Paráda. Preto som sa cítil tak nepohodlne.
Zhodil som zo seba oblečenie a vypotácal sa do kúpeľne. Pustil som na seba horúcu vodu a oprel som sa rukami o kachličky a nechal pramene stekať po chrbte a uvoľňovať stuhnuté svalstvo. Asi po desiatich minútach som už stál pred zrkadlom a čistil si zuby. Po celý čas som si v hlave prehrával všetky povinnosti, ktoré ma dnes čakajú. Znechutene som vypľul pastu do umývadla a strčil som si do úst kefku. Keď si budem čistiť dlhšie zuby, aspoň trošku oddialim príchod do kancelárie a tým neskôr uvidím starších
.

Prevalila som si na druhý bok.
„Aúúú,“ zakňučala som, ľahla som si na zranené rebro.
To je... uf... snažila som sa nadychovať... neskutočná bolesť. Neznášam ju. Zakašlala som a to spôsobilo ešte väčšie bolesti. Zrazu som započula tok vody, Gaara sa asi sprchuje. Musím... sa postaviť z postele.
Nikdy som nezažila väčšie muky ako teraz, keď som sa musela postaviť. Dokonca to nebolo ani také strašné, ako keď raz ma nejaký ninja z Piesočnej spoznal a poranil ma svojou Karasu. Nikdy som nemala rada Karasine nechutné ostne, celkovo nemám rada lútky. Sú hororové a desia ma.
Dočaptala som sa ku dverám držiac sa za rebro a druhou rukou som sa opierala steny. Každý nádych a každý pohyb ma bolel. Pomaly som otvorila dvere a zazrela som Gaaru, ako vychádza z kúpeľne. Bolesť ma totálne ochromila a ja som začala padať k zemi.

Keď som dokončil všetko, čo som mal, odložil som veci do skrinky a s omotanou osuškou okolo pásu som otvoril dvere. V tom som začul zvuk druhých dverí a zamrzol som. V sekunde som zbadal dlhú clonu čiernych vlasov a tackajúcu sa ženu z mojej hosťovskej izby.
Asi zlomok sekundy mi trvalo, než som si uvedomil, že to je Itami a čo sa vlastne včera stalo. Dopr... zazrel som jej modré oči, ktoré ma vyhľadali a v tom sa rútila k zemi. Dva kroky a už som sa skĺzol po červenom koberci, ktorý mi oškvŕkol kolená, ale zachytil som ju včas, skôr ako stihla hlavou tresknúť o zem. Prevalil som ju na chrbát a odhrnul vlasy z tváre. Bola bledá a sťažka dýchala. Viečka mala privreté o zreničky sa jej triasli. Jednu ruku mala položenú na pravej strane rebier a cez pery sa jej dral bolestivý sykot. Včera som jej ublížil viac, ako som si myslel.

Myslela som, že už skončím na zemi, no jeho ruky ma zachytili. Keby som ho tak nejako nezazrela ani by som o tom nevedela. Mala som pocit, že strácam vedomie... alebo to je len taký amok bolesti? Nemohla som sa hýbať. Privrela som oči. Cítila som ako ma opatrne zobral na ruky.

Nohou som kopol do dverí, ktoré sa otvorili a vniesol som ju naspäť do jej izby. Položil som ju na posteľ a stisol som pery. Bolo mi blbé vyhrnúť jej tričko a prehmatať jej zranenie. Pozrel som sa na ňu, ale v tom som zbadal, ako stratila vedomie. Aspoň trochu mi to uľahčila. Vyhrnul som jej tričko a trochu som si oddýchol, keď som videl, že má spodné prádlo.
Po spánkoch mi stekali kropaje potu. Keby ma takto niekto videl, ako stojím nad neznámou ženou len v uteráku a vyhŕňam jej vrchnú časť odevu, kto vie, čo by si pomyslel. V rýchlosti som jej prehmatal rebrá. Zlomené nebudú, ale asi len prasknuté. Zabehol som do kúpeľne a priniesol masť, ktorú som kúpil v obchode s bylinkami. Natrel som jej celú pravú stranu a nechal ju vsiaknuť sa. Medzi tým som si šiel natiahnuť čierne nohavice a tričko a vrátil som sa k nej.

Neviem, či sa mi to zdalo, alebo nie... cítila som na boľavom rebre šteklenie a chladivý pocit. Musí to byť Gaara. Ani som si neuvedomila, že sa ma dotýka, no bolo mi to jedno. Chcela som otvoriť oči, no akosi som sa bála očného kontaktu sním. Nejak som mu dala najavo, že som opäť pri vedomí. Mykla som hlavou.

Pohla sa, takže sa už konečne prebrala. Rozhodol som sa, že ju nechám tak a vybral som sa do kuchyne. Na prízemí bolo celkom chladno. Pozrel som sa na rozbité okno a hľadal črepiny, ale nikde neboli. Žeby to upratala? Chvíľu som stál na mieste a potom som pokrčil plecami. V kuchyni som rozbalil z chladničky dve porcie rámenu a narýchlo ich pripravil. Do džbánu som nalial studený mätový čaj, položil všetko na tácku a vybral som sa za ňou.

Počula som ako odišiel, otvorila som oči a siahla som si pod tričko na rebro. Mala som natreté niečo mazľavé a voňalo to po bylinkách. Vôňa tej masti mi bola veľmi povedomá. Ležala som a pri nadychovaní som vnímala bolesť a snažila sa sústrediť na jej zdroj. Po chvíli som sa chcela posadiť, no do izby prišiel Gaara s tácňou v rukách.
„Nenamáhaj sa až si zase neublížiš,“ pokojne ju položil na stolík pri posteli a rukami mi tlačil na ramená, aby ma znova pricapil na posteľ. Ách, Kazekage jeden... zas si myslí, že si môže robiť čo sa mu zachce. Znova som sa chcela posadiť a on ma zasa pritlačil naspäť.
„Sakra, ako sa mám potom najesť? “ vyštekla som po ňom a to si vyžiadalo svoju daň.
Zas ma zabolelo a ja som klesla na posteľ.

,,No a pre toto máš zostať ležať, než vymyslím, ako ťa podoprieť." ani som nemal chuť sa na ňu pozrieť. Človek sa jej snaží pomôcť a ona po ňom šteká.
Do pekla, čo som komu urobil, že som si toto zaslúžil? Privolal som svoj piesok, ktorý slúžil ako zdvihák, aby nemala bolesti. Oprela sa oň a mlčky pozerala pred seba. Položil som jej tácku na nohy a potom som sa aj so svojim jedlom vybral preč.

Chudáčik Kazekage... asi som prvým človekom, ktorý mu oponuje, nuž nech si zvykne chlapec. Piesok ma podopieral a tak som sa mohla v kľude najesť. Rámen. Moje asi najneobľúbenejšie jedlo, ale čo už. Ďalšia vec, ktorá potvrdzuje, že Kazekage je mimo. Zjedla som ho... bola som hladná, nemala som na výber.
On si niekam odišiel a ja tu mám ako teraz zostať sedieť celý deň? On sa načisto zbláznil?
„Hej, Kazekage! “ zakričala som naňho a ten sa objavil až po asi desiatich minútach.
„Čo je? “ doslovne naletel do izby, tsss...blbeček.
„To tu ako teraz mám sedieť takto celý deň? “ nemohla som z neho... lezie mi na nervy ako ešte nikto.

,,Tak počúvaj ma. Mám plné zuby tvojho arogantného správania. Čo by si mala byť rada, že sa o teba postarám a idem dnes vybaviť tvoj pobyt v Sune, ešte ma budeš rozčuľovať a pridávať mi zbytočne ďalšiu prácu. Už polhodinu som mal byť vo svojej kancelárii a robiť si veci, ale namiesto toho ťa tu obskakujem. Tak buď taká láskavá a zavri si ústa." praskli mi nervy. V živote som po nikom nevybehol a hoci som ani nezvýšil hlas, prišlo mi, že som to prepískol. Do čerta s ňou!

Tááák... toto by som od toho kluďasa nečakala. Nemôžem si pomôcť, ale prišlo mi to celkom smiešne. Neubránila som sa tomu a rozosmiala som sa.

Stvrdol mi výraz na tvári. Kašlem na to. Nemá to cenu.
Otočil som sa, šiel som do svojej izby, natiahol som na seba plášť, vestu, nasadil si tykvu a bez slova som vypochodoval z domu. Mám naliehavejšie veci na práci.
Sadol som si do kancelárie a povypisoval minimálne dve veže papierov. Pozrel som sa na hodiny. Deväť hodín. Je čas ísť za tými...
,,Kazekage-sama, už je čas." dnu vošla Matsuri a podala mi ďalšie dokumenty.
,,Ste dnes nejaký zachmúrený." vstal som z kresla a povzdychol som si.
,,Nie." Znechutene som zasyčal, položil som pero na stôl, ani som sa na ňu nepozrel a vybral som sa na stretnutie.

A čo teraz? To tu mám sedieť? A, keď budem chcieť ísť sa najesť alebo sa napiť alebo na záchod... to mám ísť sama? Bože, to je kus necitlivého hov*da.
Hodiny išli... išli a ja som doslova celý deň sedela a dívala sa pred seba. Pocítila som hlad a zatúžila som po jedle, ktoré bolo tak ďaleko. Hrozné...
Nikdy som nič nalomené ani zlomené nemala, čo je celkom myslím úctyhodné popri bitkách, ktoré som zažila s ninjami, ktorý ma chceli zatknúť. Za tých deväť rokov cena za moje zatknutie narástla na tak obrovskú sumu, že keď som ju videla až sa mi hlava zatočila. Toľko peňazí by sa mi hodilo. A čo... to je šumafuk... samu seba zatknúť nemôžem. Rozhodla som sa vyhrabať z postele. Ach... do paže, to bolí. Tá prasknutá kosť sa sama len tak nevylieči...
Mala som pocit, že do kuchyne idem večnosť. Po ceste som sa zastavila v kúpeľni na záchode. Najhoršie bolo zísť schody...
Prišla som do kuchyne a otvorila chladničku. Zelenina, čerstvé bylinky, nejaká chilli omáčka, sunagimo a ďalšie nejaké jedlo... len toto som si všimla podrobnejšie. Vytiahla som si sunagimo a ohriala som si ho.
Bože...!!! Tá moja pomalá chôdza je otravná. Mňa asi klepne a to zo samej seba. Dotrepala som sa konečne ku stolu, bolestne som si sadla a pustila sa do jedla. Sunagimo chutilo veľmi dobre. Aspoň niečo v tomto dome je chutné...
Pozrela som sa na hodiny. Celá príprava jedla, ktorá zahrňovala len otvorenie chladničky, vytiahnutie taniera a jeho ohriatie mi trvalo skoro pätnásť minút... Ach, ja čapták. Prežula som a pozrela sa znova na hodiny ukazovali pol piatej.
Dojedla som a položila som tanier do umývadla. Umývať ho nebudem, nie som samovrah. Pomaly som sa postavila a so stonaním som sa chcela premiestniť naspäť do izby, no prišla na mňa únava a bolesti. Vyvalila som sa teda na gauči, ľahla som si na chrbát, aby som mohla vôbec dýchať. Až teraz, keď som ležala a počula svoje dýchanie uvedomila som si, že chrapčím. A znelo to dosť morbídne. Pozerajúc do steny si ani nepamätám ako som zaspala.

,,Kazekage-sama, problematiku Akatsuki je potrebné riešiť." ozval sa najstarší z rady, podľa mňa bol ešte starší ako celá Suna. Vzhľadom k jeho zošúverenej pokožke mi prišlo, že má hádam tisíc rokov. Zdvihol som pohľad k nemu a oblizol som si suché pery.
,,Túto problematiku budeme riešiť. Plánujem sa s Tsunade-hime spojiť. A keď už sme pri tejto téme, chcem, aby sa Itami Kaede mala možnosť vrátiť do Suny, ako právoplatná občianka." vedel som, že si nebudú vedieť vybaviť jej meno.
,,Itami Kaede nie je náhodou nukenin?" Baki, môj vlastný sensei a pokladá mi takú hlúpu otázku. Keby si to radšej nechal pre seba. Pozrel som sa na neho a nepatrne som kývol hlavou.
,,No to v žiadnom prípade! Kazekage-sama, čo vám vymyli mozog, keď vám brali Shukaku, alebo čo?!" zvýšil na mňa hlas starší a tak som svoj pohľad premiestnil na neho.
,,Má pre nás dôležité informácie ohľadom Akatsuki. Jediné, čo chce je vrátiť sa naspäť do Suny. Nie je nebezpečná. Poznám ju a ručím za ňu." možno svoje posledné slová budem ľutovať. Ale nespustím z nej oči.
,,V žiadnom prípade." zamietol a pridala sa k nemu väčšina.
,,Pokiaľ skutočne má informácie o Akatsuki, vytiahnite ich z nej. Ako Kazekage máte isté techniky na vynucovanie informácii." zamračil som sa. Nepáčila sa mi predstava, že by som ju mal mučiť.
,,Je to vaše posledné slovo?" spýtal som sa a vstal. Ani som nečakal na odpoveď a odišiel som. Tak teraz mám zviazané ruky. Rozčúlene som prešiel chodbou a zabuchol som za sebou dvere. Neuvedomil som si, že som si nechal otvorené okno a papiere, ktoré mi priniesla Matsuri sa rozleteli po celej miestnosti. Úžasné, úplne perfektné.
Pozrel som sa na hodiny. Šesť večer. Ani sa mi nechce veriť, že som tam s tými idiotmi strávil celý deň. Pozbieral som ich a vybral sa domov. Nemôžem ju tam nechať samú. Je ako časovaná bomba, ešte mi vyhorí dom. Keď večer zaspí, dokončím si to v kľude v obývačke.

TRESK!

Strhla som sa zo spánku. Musel tak tresknúť tými dverami?! Okolo mňa prešiel vytočený Kazekage a rýchlo vybehol schodmi, normálne som sa začudovala, že vie tak rýchlo behať. Hlavu som otočila naspäť do stropu a zavrela oči. Počula som dupot dole schodmi a mala som pocit, že Kazekage sa na mňa priam rúti.

Schádzal som dolu po schodoch a zbadal jej oči, ešte zlepené od spánku. V duchu som sa škodoradostne usmial. Keď už ja som mal blbý deň, vidím, že ona nie. Celý čas pospávala. Bez slova som šiel do kuchyne a do pohára som si napustil vodu. Oprel som sa o pult a chvíľu som sa díval do prázdna. Potom som schytil pohár a nalial ho do seba.

Ouu... asi je fakt, naštvaný. No... dnes to bude zábava. Bol ku mne chrbtom, dlaňami sa opieral o kuchynskú linku a zhlboka sa nadychoval. Po chvíli sa vyrovnal, zaboril si obe ruky do vlasov a potom znova sa oprel. Asi mal v práci ťažký deň. Rozhodla som sa postaviť, no miesto toho som sa len pohla, zakňučala od bolesti a ľahla naspäť na gauč. Išla som na to blbým spôsobom. Rukami som sa zaprela a vytlačila som sa s vystretým hrudníkom do sedu a postavila sa... konečne. Poťažmo som k nemu dokráčala.
„Si v poriadku? “ opatrne som sa ho spýtala a na moment sa započúvala so svojho chrapľavého dychu.
Gaara mi neodpovedal, len ticho hľadel pred seba. Nič. Ach, tak ja sa snažím mu nejako pomôcť a on ma ignoruje. Aby si vedel, môj milý, tak ma to rebro stále bolí!
Podišla som k nemu a chytila ho za rameno a on sa prudko trhol smerom ku mne. Veľmi ma to vyľakalo a tak som ustúpila krok dozadu, ale bolesť ma omráčila, znova som sa zviezla v bolestiach na zem.

Dotyk jej ruky ma vystrašil a strhol som sa. Keď som sa na ňu zapozeral, zbadal som, ako kľačí na zemi a rukou si ovíja celý hrudník. Zohol som sa a pomohol jej naspäť na gauč.
,,Nechcú ťa prijať naspäť do Suny." Pustil som ju a vybehol som opäť pre masť. Keď som sa vrátil, tvárila sa zarazene. Podal som jej ju a sadol si oproti nej. Potom ma upútalo rozbité okno. Ešteže som dnes hovoril s opravárom. Každú chvíľu by mal prísť.

Nie... toto nie. Ja nemôžem už žiť tým životom, čo doteraz, bolo toho dosť.
„Gaara...“

To, ako ma oslovila ma zarazilo. Bola v tom prosba, zúfalstvo, strach, prázdnota. Všetky pocity sa z nej vyvalili v jednej sekunde a ani si to sama neuvedomovala. V tichosti som prikývol.
,,Urobím všetko, čo bude v mojich silách."

Videla som, ako sa zatváril, keď som mu povedala menom. No...pri pomyslení, že do konca života budem žiť ako nukenin je mi zle. A to čo mi povedal, že urobí všetko... nečakala by som to. Ani trochu.
Do očí sa mi nahnali slzy: „Ďakujem.

Stisol som pery. Nevedel som, čo jej mám na to odpovedať. Jednoduché prosím by vyznelo divne. Asi ma v tejto sekunde zachránilo klopanie na dvere. Už prišli opraviť okno. Ale nesmú vidieť Itami.
,,Zoberiem ťa hore. Nesmú vedieť, že si tu."

Vstal a pomohol mi postaviť sa. Podoprel ma, kým som sa snažila ľahnúť si na posteľ.
„Vydrž tu chvíľu,“ dal mi vankúš pod hlavu a rozbehol sa dole schodmi.

Otvoril som dvere a pustil dnu muža asi v stredných rokoch.
,,Kazekage-sama, čo ste robili?" spýtal sa udivene, keď videl, že celé okno je rozbité. Asi čakal prasklinu. A teraz čo mu poviem...
,,Potkol som sa s vázou v ruke a rozbil som ňou okno." poškriabal som sa na hlave a cítil som sa previnilo. Takúto lož mi nemôže nik zhltnúť. Muž sa zasmial a rozložil si veci na zemi. Spravil zopár pečatí a použil oheň, ktorý roztavil piesok až do tekutej formy. Pozrel som sa ku schodisku. Nechcel som ho rušiť pri práci a tak som šiel do kuchyne a postavil som vodu na čaj. Z chladničky som vytiahol posledné zvyšky jedla. Super, budem musieť ráno do obchodu. Uvaril som ryžové guličky a nakrájal paradajky. Práve som všetko dokončil, keď sa ohlásil, že to má hotové. S poďakovaním som mu podal peniaze a vyprevadil ho až ku dverám. Ešte chvíľu som počkal a potom som zobral podnos s jedlom a vyšiel som do izby Itami.
,,Najedz sa." položil som jej tácku na nohy a otočil sa smerom do chodby.
,,Kam ideš?" prekvapila ma jej otázka a tak som zastal.
,,Mám ešte nejakú prácu. Keby niečo, zakrič." a s týmito slovami som odišiel.

Otvorili sa dvere a vošiel Gaara s táckou. Mňam... ryžové guličky. Myslela som, že ostane so mnou, ale zjavne nemal čas. Zas budem musieť tu byť sama. Joj, samota. Mala som jej už dosť. Jedlo som s chuťou zjedla a s námahou odložila tácňu vedľa na stolík. Nechcela som ho rušiť, no aj tak som sa zase ako kripel postavila a potichu vyšla z izby, aby ma nepočul. Stála som na prvom schode a pozorovala ho. Hrabal sa v papieroch a vyzeral ustarostene. Dosť. Pozerala som naňho... Mal ich takú kopu, že som sa začudovala, že ho ešte nešľahlo.
„Do pekla aj s toľkými dokumentmi,“ zanadával a porozhliadol sa po obývačkovom stole, „ako to mám teraz v kľude rozdeliť do šiestich kôpiek?! Takže... toto sú dokumenty z nemocnice, tuto budú hlásenia z misií, tu o nukeninoch,“ ako sa prehraboval medzi papiermi, lakťom zvrhol malú kôpku, čo sa týkali nemocnice.
Kazekage zlostne zavrčal a ja som zišla po schodoch dole k nemu.

Mal som chuť vytrhať si vlasy. Zúfalo som si do nich zahrabol a porozhliadol som sa po spadnutej kope.
Ja sa na to... pozrel som sa na schody, pretože ma upútal pohyb.
Itami stála na poslednom schode a sledovala ma. Asi sa veľmi zabávala. No ja teda nie.
,,Potrebuješ niečo? Povedal som, že keď budeš niečo chcieť, tak na mňa máš zakričať." vzdychol som si a narovnal ramená, pretože ma už bolel celý chrbát od toho, ako som sa hrbil.

Všimol si ma. A vyzeral celkom zúfalo.. neodpovedala som mu. Ach, čo už s ním. Povzdychla som si a začala som stúpať opatrne na schody. Každý krok ma bolel. Díval sa na mňa celý čas, čo som išla dole schodmi. Sadla som si so stonaním vedľa neho na gauč. Stále na mňa pozeral a celkom ma to znervóznilo.
„Čo tak čumíš? “ nemohla som si odpustiť.

Vzdychol som si. Som trpezlivý človek... som trpezlivý človek. Keby som mal v sebe ešte stále Shukaka, tak sa mi vysmeje, že sa sám upokojujem. Zaťal som sánku, aby som jej nič neodsekol a otočil som sa naspäť k dokumentom. Rozhodol som sa, že lepšie bude robiť si svoje veci, než sa nad ňou rozčuľovať.

Nevenoval mi pozornosť, robil si svoje. Och, to je p*ko.
„Gaara? “
„Čo chceš? “ odsekol, asi sa už neudržal.
„Pomôcť ti.“

,,Najlepšie mi pomôžeš, keď pôjdeš hore." Precedil som potichu a preložil som papier o nukeninoch nabok. Stále sedela a ani sa nepohla.
,,Mám ťa hore vyviesť?"

On... je... neskutočný!!!
„Nie... nejdem hore,“ odbila som ho.
„Musíš ležať,“ zavrčal.
Bola som ticho, mne sa sním hádať nechce. Sám vie, že potrebuje pomoc. On je namyslený, že až!
„Fajn! Mne je jedno, rob si ako chceš,“ dvihol dlane.
Začal sa opäť venovať v práci, každý papier zobral a čítal čo je na ňom. Prvý, ktorý chytil do rúk bol z akadémie, aspoň ak som dobre pochopila. Položil ho na novú kôpku. Ďalší musel byť z hlásenia od ninjov z misie. Hrabal sa a hrabal sa. Vystrela som vyše hrudník a postavila som sa.
Kurník, au. Stále to hrozne bolí. Nevšímal si ma. Ako inak... ach. Odkráčala som ku miestu pri stole, oproti nemu. Sadla som si a vystrela sa, čo najvyššie, aby ma nebolelo rebro, no držať sa tak je ťažké. Zrazu sa okolo mňa presypal piesok z tykvy a podoprel ma v pase a zozadu od chrbta. Pozrela som na Gaaru a ten sa stále díval do papierov, ani sa na mňa nepozrel. Vyzeralo to, ako keby ten piesok neovládal on. Dobre som si poprezerala počiatky veže z dokumentov. Prvá bola z hlásení o misiách, o nukeninoch, ďalej z akadémie, nemocnice, od rady starších a správy z ostatných dedín. Chytila som nejaký papier do ruky a začala študovať prvé vety... Fajn, toto je hlásenie z misie. Ďalej... hm.
Toto je asi z akadémie, nie počkať to je z nemocnice. Dala som ho na vrch miniatúrnej vežičky, ktorá časom narastie a hneď som chňapla ďalší.

Nechal som ju, nech robí. Aspoň na chvíľu bola ticho a aspoň trošku užitočná. Behom hodiny som mal prácu, ktorá by mi trvala minimálne tri hodiny hotovú. Papiere som si založil do fólie a šiel som znovu postaviť vodu na čaj, pretože som na ňu pred tým zabudol.
,,Ďakujem." povedal som, keď som zalieval čaj a naservíroval som citrón, med a cukor. Pripravil som dva poháre, preniesol všetko na stôl a zapálil oheň v krbe, lebo nastala noc a Suna sa rýchlo ochladila.

Musím povedať, že keby som mala každý deň toľko starostí ako on, asi by som bola na práškoch. Aj keď, každý deň sa strachovať, či vás niekto nezatkne, tiež nie je boh vie čo. Stále byť v pozore... možno sa to malým shinobim zdá ako zábava a dobrodružstvo, je to len klam. Pokiaľ človek žije takým štýlom ako ja, musíte brať prvú možnosť, ktorá sa vám naskytne. Dlhé rozmýšľanie a váhanie vás môže dostať do cely.
Všetko bolo roztriedené a ja som si trocha vydýchla, že práca je u konca a Gaara si vydýchol ešte vyše. To jeho „ďakujem“ mi prišlo tak zbrklo povedané, asi to povedal len zo slušnosti, nie preto, že by bol vďačný.
Čaj s citrónom...Dobre možno Kazekage nemá len hnusné nápoje a jedlá doma. Jeho ryžové guličky a čaj s citrónom si spravili aspoň malé plus u mňa. Doniesol ho na stôl a ja som sa chcela postaviť, no celú hodinu som si sedela na lýtkach a jak som sa pohla ucítila som v nich mravčenie. Uf... nepríjemné. Navyše piesok mi tiež nedovolil postaviť sa, bez tak som mala problém sa postaviť so svojou váhou a nie to pieskom nalepeným okolo mňa. Pozrel sa na mňa ako sa trápim, keď išiel ku krbu urobiť oheň. Bol za mnou a počula som zvuk dreva, ktoré ukladal do krbu, krčenie novín a škrknutie zápalky. Potom nasledovalo jemnučké pukanie malých plameňov a už len vrzgnutie dvierok, ktoré toto pukanie trocha stlmili. Obývačku zalialo príjemné teplo... až mi ulahodilo. Piesok sa zrazu odo mňa odlepil a ja som sa mohla hýbať. Chytila som sa jednou rukou za rebro a ľavou sa zaprela o stôl a snažila som sa vytlačiť. Šlo to dosť blbo... až tak zle mi prišlo, že sa mi pred očami zahmlilo a vzápätí na to som videla pred očami hviezdičky. Dúfam, že dlho zo mňa mantáčik nebude. Zrazu mi obidve ruky, ktoré som mala v pravom uhle Gaara podoprel a vytlačil ma hore pričom na našich ľavých dlaniach sme si preplietli prsty.

Videl som, ako sa trápi a tak som sa postavil za ňu. Piesok som zrušil, aby mi neprekážal a podoprel som jej ruku. Podsunul som ju pod tú jej, ktorú mala podopretú a preniesol som celú jej váhu na seba. Aby sa udržala, preplietli sme si prsty a zakvačila sa mi do ruky. Cítil som sa divne. Strašne divne. Takéto veci som ešte s nikým nerobil. Ignoroval som ten pocit neistoty a znechutenia z jej dotyku.
Pomohol som jej na pohovku a pustil ju. Nalial som jej rýchlo čaj a sadol si vedľa nej.

Hm... to bolo... bléé. Ale keby som sa ho poriadne nechytila nevytlačila by som sa. Sadla som si na gauč, nalial nám obom čaj a sadol si. A nastalo trápne ticho... Ja sa asi zbláznim. Potichu si vytlačil citrón do čaju a rozpustil si v ňom med. Ja som spravila to isté. Obaja sme popíjali a sledovali mihotajúci oheň v krbe.

Tak... čo urobím ďalej. Mám v dome ženu, nukeninku a ešte k tomu zranenú. Nikdy som nemal v dome nikoho, okrem Kankura, Matsuri a Temari.
Nemôže ísť von. Aj tak sa musí liečiť. S prasknutým rebrom jej neurobím nič a nemôžem sem zavolať žiadneho doktora. Musí sa jej zrásť samé.
A teraz, ako dlho ju tu vlastne budem mať? A ako ju dostanem do Suny? A čo vôbec tie informácie? Ak sú dôležité, musí mi ich povedať čo najskôr. Pozrel som sa na ňu a zvažoval, čo poviem. Ts... ona mi k tomu nič nepovie, kým ju nedostanem z čiernej listiny. Oprel som sa o pohovku a zahľadel sa do pukotajúceho ohňa. Musím vymyslieť nejaký plán.

Dívala som sa do ohňa a zacítila som jeho skúmavý pohľad. Možno... keď mu poviem aspoň časť toho, čo viem, nájde väčšiu snahu niečo spraviť preto, aby som sa vrátila.
„Chcú vytvoriť Juubiho...“

Prekvapením sa mi rozšírili zreničky.
,,Ako to vieš?" vypadlo zo mňa pošepky a zamyslel som sa. Pokiaľ chcú vytvoriť Juubiho, potrebujú všetkých deväť bijuu. Majú zatiaľ s určitosťou len Shukaku. Naruto je v nebezpečenstve. Musím dať hneď vedieť do Konohy, že ho nemajú posielať na misie.

„Ako to viem? “ pozrela som sa pomaly naňho a mala som pocit, že mu to nahnalo strach, „dostaň ma do Suny.“

Myslel som si to. Odpil som si z čaju.
Nemal by som písať do Konohy. Nemôžem im dať vedieť takúto informáciu bez dôkazov. Budem robiť zbytočný rozruch. Keď dostanem Itami do Suny, potom mi povie zvyšok a všetko im vysvetlí.

Očakával čo spravím. Nie som hlúpa, aby som mu všetko povedala. No, nespokojný výraz som mu v tvári nevidela. Ďalej sme sedeli ticho stále pozerajúc do krbu. Dopili sme prvý pohár čaju. Sedenie na tom gauči bolo pre mňa dosť nepohodlné, lebo bol veľmi široký na sedenie, takže keď som sa oprela bola som zle prehnutá a boleli ma z toho kríže.
A keď som si dala zadok úplne k opierke, nedočiahla som nohami na zem a napínala sa mi z toho bránica a svaly okolo rebier, vzdala som to...
Gaara videl, že sa neustále popravujem. Povzdychol si na do mnou, bože... no a ja za to môžem, že má hlúpy gauč?! Postavil sa a odsunul stôl nabok, tácňu s čajom položil na zem vedľa koberca.

Začínal som sa cítiť otrávene. Už chápem Shikamara. Pomohol som jej na zem a oprela sa o gauč. Sadol som si vedľa nej a pozrel som sa na ňu.
,,Chceš mi o sebe niečo povedať?" nebudeme tu predsa potichu. Jedine, že by som ju poslal do postele. Hm... nehrozí... nepôjde.

Ešte ma nikdy takto nikto neobskakoval a je to... skvelé. A k tomu je to veľký sám Kazekage, ktorý sa nikomu nepokoruje. Jeho otázka ohľadom mňa ma dosť prekvapila.
„Si na to naozaj zvedavý?“ opýtala som sa jeho ľahostajným štýlom.
Pozrel sa na mňa nepríjemným spôsobom... má snáď dojem, že ma zastraší? Je na omyle.
„Pozri, včera som sa už naopakoval dosť,“ svoje oči nasmeroval na oheň.
Vzdychla som si.
„Narodila som sa v Sune takmer pred osemnástimi rokmi. Moji rodičia bývali vtedy neďaleko budovy Kage. Otec sa volá Niro a matka je Lera. Žili si spolu šťastne. Veľmi sa ľúbili, no jedného dňa ich Yondaime Kazekage vyslal do vojny s Kamennou a oni tam zomreli,“ pri posledných slovách sa mi roztriasol hlas.
Len toto nie... nemôžem sa zase opúšťať. Je to dávno, je to dávno, je to dávno... ale stále to bolí.

Nevedel som, čo mám povedať. Možno také ,,je mi to ľúto" by stačilo, ale prišlo mi to nevhodné. Je to už dávno. Nepomôže jej to.
,,A potom si zabila jedného zo starších a ušla. Prečo?" Ráno som si v kancelárii preštudoval celý jej spis a teraz som o nej vedel takmer všetko.

Prudko som na neho otočila hlavu až ho myklo. Takto natvrdo to povedať. Áno, bola som malá a to, že som ho zabila... vlastne nechcela som ho zabiť, bola to nehoda.
„Po tom, čo rodičia umreli sa o mňa starali naši susedia, pričom som stále bývala u nás. Nemohla som sa s tým zmieriť, že sú mŕtvy, nedokázala som to. Mala som len osem a to sa ani nedalo. Po nejakom čase som začala robiť výtržnosti. Ani neviem povedať prečo. Ničila som školský majetok... a až tak moc, že si ma predvolal tvoj otec, ktorého som nenávidela a nenávidím ho doteraz,“ bolo mi jedno, či sa naštve na mňa, alebo nie.
Jeho otec bol bezcitný muž, veď ak si dobre pamätám samotný Gaara ho nemal rád ako dieťa. Večne som sa vypytovala rodičov, čo je zač a hovorili mi, že je jinchuuriky piesočného démona a že sa nemám k nemu radšej približovať.
Zostala som ticho.
„A ďalej? “ pozrel sa na mňa a usrkol si.
„Prišiel za mnou starší s odkazom, že mám ísť za Kazekagem a ja som mu oponovala a hovorila som, že tam nikdy nepôjdem a starší na mňa začal kričať. Spanikárila som a hodila po ňom kunai a ten sa mu zapichol do hrude.“
Zavrela som oči a ľutovala toho. Opäť so mnou triaslo: „Ja som...nechcela.“

,,Ja som... vraždil už ako päť ročný. Je ich viac, než by som dokázal spočítať do konca svojho života. V tomto smere ťa chápem." pocítil som ľútosť.
Mala strach, robila to len preto. Žila ako ja. Bránila sa a vraždila v sebaobrane. Sklonil som hlavu a vzdychol som si. Potom som sa na ňu lepšie pozrel. Mala na sebe tie isté veci v ktorých mi včera vtrhla do domu. Ufúľaná biela vesta ma trochu rozptyľovala. Veď sa v nej nemôže ani dobre cítiť.
Vstal som a vyšiel do izby. Celý čas ma mlčky sledovala. Otvoril som skriňu a vytiahol zopár tričiek a nohavíc. Červený plášť, ktorý mi bol malý by jej mohol padnúť. Vrátil som sa dolu s plnou náručou vecí a položil ich na zem pred ňu.
,,No, nosím poväčšine tmavé farby ak ti to nebude vadiť. Ale ak budeš chcieť, kľudne si ich môžeš zobrať. Mám toho veľa a budeš sa možno cítiť pohodlnejšie."

Doniesol kopu veci, vau... to som nečakala. Dal ich predo mňa a ja som sa naňho pozrela ďakovným spôsobom. Veru, tie špinavé veci mi boli dosť nepohodlné.
„Gaara ak dovolíš prezliekla by som sa,“ poobzerala som si veci, čo mi doniesol.
On sa pár sekúnd na mňa akosi zamyslene pozeral a potom sa zbadal: „Samozrejme, ak chceš choď si dať rovno sprchu.“
Prikývla som a pomohol mi do kúpeľne, doniesol mi celú tú hŕbu vecí a zamkla som sa. Teplá sprcha... to bolo neskutočne fajn. Umyla som si vlasy. Vyzerali strašne - boli mastné, od piesku a na jednom prameni som dokonca mala zaschnutú krv. Ako sa mi tam dostala? Asi od toho ninju, ktorý ma sledoval pri hraniciach z Amegakure. Postavila som sa pred zrkadlo a prečesala som si prstami mokré pramene.
S obmotaným uterákom okolo seba som si vybrala čierne tričko, červený plášť a krátke kraťase hnedej farby. Och... chvalabohu, že tu má kraťase. Najprv som si opatrne obliekla vršok. Hmm... musím uznať, vyzerám v ňom skvelo a to je chalanské. Natiahla som si kraťase a hodila sa do plášťa. Sedel mi fajn... nemal veľké odstávajúce rukávy a taktiež neboli ani moc upnuté. Jedno Gaarove tričko položené na pračke sa zošuchlo na zem a tak som sa otočila, aby som ho zdvihla. Keď som ho pokladala znova na práčku, všimla som si fén na vlasy na poličke. Na čo je jemu fén?
Och... To je jedno... zobrala som ho a vysušila som si ním vlasy. Dávno som ich nemala také upravené ako teraz. Nikdy som zrkadlo totiž po ruke nemala. Vyšla som z kúpeľne a pomaly zamierila do obývačky. Netušila som, či tam je, ale tak nejak som v to dúfala. Keď som sa trápila schádzaním po schodoch spozorovala som ho, ako stojí uprostred obývačky na koberci a hľadí na mňa. Pri nohách mal čerstvo zaliaty čaj v čajníku.

,,Nemáš začo." ovládol som sa, aby som neprekrútil očami. Sadol som si na zem a chytil hrnček s pariacou sa tekutinou, ktorá mi zohrievala ruky.
,,Už je dosť neskoro. Tak som si povedal, že mätový čaj by ti mohol pomôcť lepšie zaspať."

Zas je namyslený, ako delo! A to som mu už začínala dávať nádej, že nebude taký... ach, to je jedno. Má dôvod byť namyslený... je najmladším kage v histórii.
„Ak dovolíš... práve som sa ti chystala poďakovať! “ vyštekla som po ňom.
Dlho mi trvalo, než som zišla schodmi. Unavilo ma to, až som sa zadýchala. Na poslednom schode som si sadla a rozdýchavala sa.

Zložil som si hlavu do rúk. Ja sa na to... idem spať.
Pohybom ruky som privolal piesok, ktorý ju jemne obalil.
,,Hej! Čo to robíš?!" vybafla na mňa, ale nevšímal som si ju. Zobral som jej čaj a masť a vydal som sa jej naproti.
,,Ty...!" asi hľadala vhodné slová, ale mňa tak rozbolela hlava, že som sa snažil nepočúvať ju. ,,Prestaň, lebo prisahám Bohu, že ti zapchám ústa." dal som si tú námahu prehovoriť, aj keď vlastné slová mi spôsobovali bolesť a dunenie. Vyšiel som po schodoch a s potešením som zistil, že je ticho. Piesok ju odniesol na posteľ. Položil som jej na nočný stolík veci a otočil som sa na odchod.
,,Natri si to pred tým, než pôjdeš spať." a zabuchol som za sebou dvere. Pretrel som si oči a vliezol do svojej izby. Ticho... tak s tým je nadlho koniec. Ako mi chýba!

Poznámky: 

Ďakujeme za komentáre aj ohodnotenia! Smiling Sme šťastné, že vás to zaujalo. Postupne sa to rozbehne Eye-wink

5
Průměr: 5 (30 hlasů)

Volby prohlížení komentářů

Vyberte si, jak chcete zobrazovat komentáře a klikněte na "Uložit změny".
Obrázek uživatele ŠIŠI-CHAN
Vložil ŠIŠI-CHAN, Čt, 2014-04-24 14:35 | Ninja už: 1414 dní, Příspěvků: 81 | Autor je: Sluha v rezidenci klanu Hyuuga

I like it

Obrázek uživatele mestekova
Vložil mestekova, Po, 2014-01-13 21:28 | Ninja už: 2987 dní, Příspěvků: 1320 | Autor je: Pěstitel rýže

Florence: Ďakujeme, veľmi. Sme obe happy, že sa ti to páči a si netrpezlivá. Dúfame, že vydržíš až do konca Eye-wink
zina296: To naťahovanie je na tom to najlepšie Smiling Ďakujeme!

FF série - pre milovníkov Sasukeho a Gaary :)

FC PRE SABAKU NO TANARIS: http://147.32.8.168/?q=node/107525#new

Obrázek uživatele Rence
Vložil Rence, Po, 2014-01-13 20:56 | Ninja už: 1423 dní, Příspěvků: 210 | Autor je: Prostý občan

Ešte lepšia kapitola, ako naposledy =-O Fakt krásne, no... Zatiaľ sa to s Gaarou a Itami pekne vyvíja Smiling Strašne sa teším na ďalšiu a dúfam, že rada povolí, aby sa Itami vrátila Laughing out loud

Obrázek uživatele zina296
Vložil zina296, Ne, 2014-01-12 22:28 | Ninja už: 2032 dní, Příspěvků: 300 | Autor je: Prodavač v květinářství Yamanaka

Super super super sa mi páči ako sa naťahujú ..je to zlaté ...teším sa na pokračko

Obrázek uživatele Sabaku no Tanaris
Vložil Sabaku no Tanaris, Ne, 2014-01-12 20:23 | Ninja už: 1702 dní, Příspěvků: 1417 | Autor je: ONLINE, Utírač tabulí na akademii

Mestekova musím povedať Laughing out loud že ty niesi len trt, reťo a iné Laughing out loud Si aj omnoho horšééé Laughing out loud Laughing out loud Laughing out loud Laughing out loud
ale teraz vážne... romči ... Laughing out loud tie naše hádky sú priam dokonalé Laughing out loud Naozaj niekedy to chce riadne nervy keď Mestekova mi napíše do RPG nejakú habaďúru a teraz Itami ... čo to teraz?! Ako teraz... napísala mi tam nejaký jebis a ja neviem čo s tým. Laughing out loud bože!!! ľudia byť mnou zavraždili by ste ju Smiling

Romči...ďakujem, že sme utvroili tak skvelý pár ako sme my dve a Gaara s Itami Smiling A dúfam...modlím sa... že toto nie je naša podlená poviedka...

Moje FF --> Kuk! Z lásky

Navštívte stránku Zakázaného ovocia! ♥♥♥♥ a jeho najnovší 38. diel!

Obrázek uživatele mestekova
Vložil mestekova, Ne, 2014-01-12 21:15 | Ninja už: 2987 dní, Příspěvků: 1320 | Autor je: Pěstitel rýže

Aha, lebo slečna Tanaris alias Itami mi predhadzuje vždy také RPG na ktoré sa úplne bez problémov dá odpísať Laughing out loud takmer som zabudla! Laughing out loud Najlepšie je, keď ignoruješ moje prostredie a dáš tam to svoje Laughing out loud Laughing out loud
Ok, nemôžme sa dohadovať takto na verejnosti, lebo nás vyhostia z Konohy Sticking out tongue Laughing out loud

FF série - pre milovníkov Sasukeho a Gaary :)

FC PRE SABAKU NO TANARIS: http://147.32.8.168/?q=node/107525#new

Obrázek uživatele yukiKATEKA
Vložil yukiKATEKA, Ne, 2014-01-12 15:41 | Ninja už: 1841 dní, Příspěvků: 205 | Autor je: Pěstitel rýže

ONI SU UZASNY NEMAM SLOV.
BUDEM CAKAT.... Smiling

Niekedy dokonalosť tvoria nedokonalosti.

ZAVITAJTE SEM: http://sameta.blog.cz/
nemožete si to nechať ujsť Laughing out loud
Fanklub Katema-chan: http://147.32.8.168/?q=node/111453

Obrázek uživatele Sabaku no Tanaris
Vložil Sabaku no Tanaris, Ne, 2014-01-12 20:13 | Ninja už: 1702 dní, Příspěvků: 1417 | Autor je: ONLINE, Utírač tabulí na akademii

Arigato Yuki Smiling Postupne to bude naberač grády máš sa na čo tešiť Smiling

Moje FF --> Kuk! Z lásky

Navštívte stránku Zakázaného ovocia! ♥♥♥♥ a jeho najnovší 38. diel!

Obrázek uživatele mestekova
Vložil mestekova, Ne, 2014-01-12 14:36 | Ninja už: 2987 dní, Příspěvků: 1320 | Autor je: Pěstitel rýže

Kami-chan, ďakujeme, že to zatiaľ vieš vydržať, dúfame Laughing out loud však, že to nikoho z vás neomrzí Smiling a áno, bude sa to postupne rozbiehať, o to žiaden strach Laughing out loud A nie, nebude až tak dlho trpieť a Itami má svoje dôvody k svojmu správaniu. Určite si ju obľúbiš Eye-wink Moc ďakujeme, moc moc moc! Smiling
Saiyuki no Jashin, nechaj sa prekvapiť, ďakujeme za komentár a aj za čas, ktorý si ochotná obetovať čítaním naších výmyslov! Smiling
Dúfame, že vás to neomrzí :)

FF série - pre milovníkov Sasukeho a Gaary :)

FC PRE SABAKU NO TANARIS: http://147.32.8.168/?q=node/107525#new

Obrázek uživatele Chilly Nanuk
Vložil Chilly Nanuk, Ne, 2014-01-12 14:01 | Ninja už: 1738 dní, Příspěvků: 52 | Autor je: Pěstitel rýže

Je to super Smiling opravdu me to bavi. Jsem zvedava jak se bude vyvijet dal. Doufam ze bude moct zustat v Sune Smiling

Obrázek uživatele Kami-chan
Vložil Kami-chan, Ne, 2014-01-12 10:30 | Ninja už: 1888 dní, Příspěvků: 684 | Autor je: Propadlý student akademie

Jsou roztomile vražední, takhle bych to popsala - z vašeho prvního komentáře bych si troufla tvrdit, že i jako vy dvě, tedy krom toho super smíchu Laughing out loud Musíte si asi hodně užívat, ale taky, o tom to je Eye-wink
Dílek mi přišel delší, než předchozí, ale vydržela jsem, neboť se to moc dobře čte, takže délka v pořádku Smiling
Jinak Itami je vážně trhlá, docela mě prudí, jak je na toho andílka voprsklá, ale vy to určitě změníte - nenechaly byste ho trpět moc dlouho, že ne??? :oo Laughing out loud
Tak snad se nezabijou a jsem zvědavá, co je ta část "postupne sa to robehne" protože z jejich velice poklidné idylky se to snad ani rozbíhat nedá Laughing out loud

*Chňu*
Kakashi&Kami

"Nikdy, nikdy, nikdy, nikdy se nevzdávej." - Winston Churchill
"Láska je jako vězení, taky nevíte jak se dostat pryč." - Ikusei Kusachi
"Jediný azyl, vždy a všude otevřený pro všechny trpící, je příroda." - Suzume Kusachi
"Vše co kvete jednoho dne uvadne." -Orochimaru